Olja Triaška Stefanovič: V priestoroch hľadám znamenia a príbehy

Autor: Jana Šlinská | 16.11.2009 o 20:00 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  2819x

Fotenie ju fascinovalo už od detstva. Vyrástla v Srbsku, v osemnástke sa presťahovala na Slovensko, kde vyštudovala fotografiu na VŠVU. Fotí prevažne priestory, prázdne miesta, zaujíma sa o urbanistické plány a makety. Na fotografii ju fascinuje jej priamosť a úprimnosť. Momentálne žije v Bratislave s manželom Jánom a dcérou Lotou. Olja Triaška Stefanovič.

Pochádzaš zo Srbska, v osemnástich si prišla študovať na Slovensko. Čo bolo tým prvotným impulzom, čo ťa presvedčilo, že chceš odísť z rodnej krajiny?

Vyrastala som v Srbsku v čase, keď bol štát  pod diktatúrou Slobodana Miloševiča, keď vládla ekonomická kríza a v bývalej Juhoslávii bola vojna. Cítila som sa tam strašne izolovane. Bol to veľmi silný pocit, ako keby som nikam nepatrila a vôbec som nemala  jasno, koľko to môže ešte trvať. Mala som strach, že sa to nikdy neskončí. Chodila som na filologické gymnázium, ale už v prvom ročníku som začala paralelne chodiť na rôzne výtvarné a divadelné workshopy, kde som si pomaly uvedomovala, že toto je svet,  kde sa cítim slobodne a v ktorom chcem existovať. Veľa som fotila  a chcela som skúsiť študovať fotografiu. V tom čase sa v Srbsku dala študovať fotografia len v Belehrade, v rámci štúdia kamery. A tak som  jednoducho začala hľadať inú cestu. Počula som o VŠVU, v septembri 1997 som si kúpila najväčší kufor aký som našla v Novom Sade, zbalila veci a prišla do Bratislavy.

Aké boli začiatky?

Bola som veľmi mladá, nevedela som jazyk a nikdy predtým som nebola v Bratislave, ani na Slovensku. Prvé roky boli naozaj pre mňa ťažké. Sama som nevedela, do čoho sa púšťam. No už vtedy som si uvedomovala, že je to pre mňa obrovská príležitosť. A som strašne vďačná mojej rodine, ktorá mi verila a podporovala v tomto rozhodnutí.

Tvoj brat tu študoval čínštinu, mala si od neho nejaké informácie?

Áno, môj brat študoval čínštinu v Bratislave, ale práve v roku 1997, keď som prišla na Slovensko sa on rozhodol túto krajinu opustiť a dokončiť štúdium v Pekingu. Boli sme spolu len mesiac. Pamätám si, že ma zobral na bryndzové halušky do Prašnej Bašty. Dodnes tam rada chodievam.

Študovala si na bratislavskej VŠVU, na Katedre fotografie a nových médií. Prečo práve fotografia? Ako si sa dostala k fotografovaniu?

Ako malá som dostala foťák a začala fotiť. Uvedomila som si, že ma to strašne baví a že sa o fotografii chcem dozvedieť viac. Zapísala som sa v Novom Sade na kurz a začala sa učiť. Po nejakom čase som si uvedomila, čo všetko môžem cez fotografiu interpretovať a povedať.  Som nesmierne rada, že som išla na prijímačky práve v roku 2000 na VŠVU, veľmi si vážim svojich spolužiakov, strávila som s nimi krásne roky. Všetci sme boli odlišní, čo bolo dobré, lebo sme sa navzájom dopĺňali. Študovala som fotografiu u profesorky Miloty Havránkovej, čo bol ateliér otvorený pre rôzne obsahové vizuálne hry vo fotografii. Mohli sme veci skúšať, kombinovať fotografiu s inými médiami, materiálmi...  Prístup k fotografii profesorky Miloty Havránkovej  bol pre mňa veľmi inšpirujúci. Učila nás od začiatku byť samým sebou nielen vo fotografii, ale aj v živote.

Čo ťa na fotke najviac fascinuje...

Fascinuje ma niekoľko aspektov. Napríklad, že žijeme v dobe, v ktorej sa fotografia neustále vyvíja a stále dostáva novu podobu. Je neuveriteľné, koľko možností interpretácie núka divákovi  fotografia. Fascinuje ma aj to, ako môže byť fotografia úprimná a priama. A ako je ťažké urobiť silnú fotografiu po vizuálnej, ale aj obsahovej stránke.

kupele.jpg

Tento rok si mala v Bratislave dve samostatné výstavy- Ružové tiene a Zóny. V Ružových tieňoch znázorňuješ ilúziu priestoru, v Zónach si sa zameriavala na prázdne opustené priestory. Prečo priestor?

Priestor vnímam ako neoddeliteľnú súčasť človeka. V priestoroch, ktoré fotím,hľadám iné znamenia a príbehy. Zaujíma ma vplyv človeka na priestor a naopak. Priestor je pre mňa pulzujúci organizmus, ale aj zrkadlo spoločnosti, v ktorej žijeme. Snažím sa vytvoriť obrazové správy svojho vnútorného uvažovania o miestach, do ktorých si metaforicky dosadzujem vybrané témy. Zaujímam sa o štruktúry mesta, o urbanistické plány miest a makety a hľadám v mestách priestory, ktoré sú prázdne či vyprázdnené.

Aké to boli výstavy?

Posledné dve výstavy riešili podobnú problematiku, ale boli úplne odlišné. V Ružových tieňoch som poukázala na priestor, ktorý je sám o sebe jedna veľká ilúzia a ktorý diváka priamo manipuluje.  Fascinoval ma kvôli neustálej zmene, ktorá sa tam diala, všetko bolo umelé a vzdialené od života obyčajného človeka. Cyklus fotografií vznikol počas roku 2008 vo filmových štúdiách, v ktorých sa nakrúca televízny seriál Ordinácia v ružovej záhrade  a zaoberá sa priestorom, ktorý čaká na svoje využitie. Priestorom, ktorý je nejasný, ktorý v sebe nesie veľa otázok a metafor. Fotografie neznázorňujú postavy v priestore, ale ich obsahom je kulisa, atmosféra sveta a ilúzie televízneho seriálu. Výstava Zóny  poukazovala na moje osobne „zóny" vo fotografii aj v živote. Bola to výstava, ktorá prezentovala výber prác za posledné štyri roky.  Fotografovala som prázdny priestor bratislavskej plavárne Centrál /Swimming pool, 2006/ a exteriér záhradného kina Hviezda /Cinema, 2008/ tesne pred ich zbúraním. Niekoľko rokov fotografujem „diery" v Bratislave a posledné dva roky som zachytávala premeny seba v priestore a zmenu osobného priestoru.

tiene.jpg

tiene2.jpg

Neplánuješ sa venovať aj iným témam? Neláka ťa napríklad módna fotografia alebo portréty?

Nechávam to otvorené. Portrét vo fotografii ma vždy fascinoval a mám k nemu veľký rešpekt. Fotografujem aj portréty a som šťastná, keď je spolupráca medzi mnou a portrétovaným inšpiratívna a keď som spokojná s výsledkom. Strašne rada si spomínam na to, ako ma oslovil Kasioboy ( Pino/PPE). Snažila som sa v portréte nájsť prepojenie  medzi jeho novou identitou v hudbe a jeho osobnosťou. Bolo to krásne fotenie a myslím si, že sa portrét vydaril.

Ako vnímaš súčasnú fotografiu na Slovensku a v Srbsku? Sleduješ to? Dá sa to porovnať?

Fotografia v Srbsku a na Slovensku sa odlišuje v mnohých faktoroch. Silná tradícia, ktorá bola vo fotografii na Slovensku a v Česku, v Srbsku nebola. Ďalší faktor, ktorý znemožnil rýchlejší vývoj fotografie je práve spojený so štúdiom fotografie. Na rozdiel od Slovenska, v Srbsku sa fotografia do konca 90. rokov mohla študovať len v Belehrade v rámci štúdia kamery. Okolo roku 1998 sa otvorila súkromná vysoká škola, ktorá umožnila študovať fotografiu. Po roku 2000 sa podmienky zmenili a teraz sa fotografia v Srbsku študuje v Novom Sade a v Belehrade na dvoch vysokých školách . V posledných rokoch práve absolventi týchto škôl reprezentujú súčasnú fotografiu v Srbsku ako fotografiu, ktorá obsahovo rieši veľmi aktuálne témy v súčasnej fotografii a je úzko prepojená so súčasnými tendenciami fotografie. Samozrejme, spoločensko-politický ako aj kultúrny aspekt slovenskej a srbskej fotografie je rozdielny.

Tvoj manžel Ján Triaška pochádza tiež zo Srbska, našli ste sa paradoxne až v Bratislave. Náhoda?

Áno, bola to úplná náhoda, pretože sme sa zoznámili na autobusovej stanice v Novom Sade a cestovali sme spolu do Bratislavy. Bolo to v auguste 1999. Jan prišiel na Slovensko hneď ako sa skončilo bombardovanie v Srbsku. Prestúpil z Akadémie Umenia v Novom Sade na VŠVU na katedru maľby.

Ján je výtvarník. Ako vyzerá spolužitie dvoch umelcov?

Pre mňa je to niečo úplne prirodzené a normálne. Máme pre seba porozumenie, vieme pochopiť jeden druhého keď sme dlho v ateliéri a nie doma. Tiež si nemusíme niektoré veci zbytočne vysvetľovať. Spolu sa rozprávame o nových projektoch, konzultujeme. Ja si zase neviem predstaviť, ako by to vyzeralo, keby Ján nebol výtvarník...

 

Pôsobíš ako asistentka na katedre Fotografie a Nových médií na VŠVU, externe pracuješ aj v Divadelnom ústave. Dá sa na Slovensku uživiť z umeleckej činnosti?

Z umeleckých činností sa na Slovensku dá ťažko uživiť. Musíme dúfať, že sa situácia zmení. Na druhej strane som spokojná, pretože popri práci máme čas aj na voľnú tvorbu a ten čas je veľmi dôležitý a vzácny.

Na Slovensku žiješ už relatívne dlho. Neuvažovala si niekedy o návrate do Srbska?

Áno, uvažovala som, ale okolnosti mi samé ukazovali, že asi zostanem v Bratislave, čo sa aj stalo a som tu spokojná.

Na rodnú krajinu si ale nezabudla, po skončení VŠVU si dokonca istý čas venovala aj rozvojovej pomoci v Srbsku. Čo ťa k tomu viedlo?

Bolo to pre mňa obdobie, keď som potrebovala zmenu. Na chvíľu sa vzdialiť od umenia. Cítila som, že potrebujem skúsiť niečo iné a byť viac v kontakte so Srbskom. Obrovskou motiváciou a inšpiráciou bolo pre mňa to, že som mohla pomôcť ľuďom, ktorých mentalitu som dôverne poznala a využiť svoje skúsenosti zo života na Slovensku. Okrem pracovných skúseností, ktoré som získala, som si vtedy uvědomila aj veľa veci o sebe a o krajine, z ktorej pochádzam.

Máš trojročnú  dcéru Lotu, ktorá od mala vyrastá v Bratislave. Má kontakt aj so srbskou kultúrou?

Lota ma pravidelný kontakt so Srbskom. Ja sa s ňou od narodenia rozprávam po srbsky a Ján po slovensky a som rada, že Lota rozpráva plynule oboma jazykmi. Často trávime čas v Srbsku, snažím sa Lote čo najviac priblížiť túto krajinu.

Na čom momentálne pracuješ?

Bola som oslovená fotografovať divadelné interiéry. Celé leto a jeseň som teda cestovala po Slovensku a fotografovala. Divadelné opony, hľadiská a javiská. Bola to obrovská skúsenosť, zažila som krásne chvíle na prázdnych javiskách. Okrem toho pracujem  na novom projekte, ktorý by mal byť hotový do konca roka. Bude to fotograficky spracovaný príbeh o mojej rodine, o mne, o hľadaní a udržaní identity- prostredníctvom priestoru vo fotografii.

 

vystava.jpg

foto: archív Olja Triaška Stefanovič

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

SVET

Šoky, nefunkčné lepidlo a Trump. Ako Rakúsko už deväť mesiacov volí prezidenta

Z víťazstiev sa už tešili, rozhodne sa až teraz.

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Bugár

Maďarskú menšinu reprezentujú od roku 1989 tie isté tváre.


Už ste čítali?