Olja Triaška Stefanovič: V priestoroch hľadám znamenia a príbehy

Autor: Jana Šlinská | 16.11.2009 o 20:00 | Karma článku: 0.00 | Prečítané  2751-krát

Fotenie ju fascinovalo už od detstva. Vyrástla v Srbsku, v osemnástke sa presťahovala na Slovensko, kde vyštudovala fotografiu na VŠVU. Fotí prevažne priestory, prázdne miesta, zaujíma sa o urbanistické plány a makety. Na fotografii ju fascinuje jej priamosť a úprimnosť. Momentálne žije v Bratislave s manželom Jánom a dcérou Lotou. Olja Triaška Stefanovič.

Pochádzaš zo Srbska, v osemnástich si prišla študovať na Slovensko. Čo bolo tým prvotným impulzom, čo ťa presvedčilo, že chceš odísť z rodnej krajiny?

Vyrastala som v Srbsku v čase, keď bol štát  pod diktatúrou Slobodana Miloševiča, keď vládla ekonomická kríza a v bývalej Juhoslávii bola vojna. Cítila som sa tam strašne izolovane. Bol to veľmi silný pocit, ako keby som nikam nepatrila a vôbec som nemala  jasno, koľko to môže ešte trvať. Mala som strach, že sa to nikdy neskončí. Chodila som na filologické gymnázium, ale už v prvom ročníku som začala paralelne chodiť na rôzne výtvarné a divadelné workshopy, kde som si pomaly uvedomovala, že toto je svet,  kde sa cítim slobodne a v ktorom chcem existovať. Veľa som fotila  a chcela som skúsiť študovať fotografiu. V tom čase sa v Srbsku dala študovať fotografia len v Belehrade, v rámci štúdia kamery. A tak som  jednoducho začala hľadať inú cestu. Počula som o VŠVU, v septembri 1997 som si kúpila najväčší kufor aký som našla v Novom Sade, zbalila veci a prišla do Bratislavy.

Aké boli začiatky?

Bola som veľmi mladá, nevedela som jazyk a nikdy predtým som nebola v Bratislave, ani na Slovensku. Prvé roky boli naozaj pre mňa ťažké. Sama som nevedela, do čoho sa púšťam. No už vtedy som si uvedomovala, že je to pre mňa obrovská príležitosť. A som strašne vďačná mojej rodine, ktorá mi verila a podporovala v tomto rozhodnutí.

Tvoj brat tu študoval čínštinu, mala si od neho nejaké informácie?

Áno, môj brat študoval čínštinu v Bratislave, ale práve v roku 1997, keď som prišla na Slovensko sa on rozhodol túto krajinu opustiť a dokončiť štúdium v Pekingu. Boli sme spolu len mesiac. Pamätám si, že ma zobral na bryndzové halušky do Prašnej Bašty. Dodnes tam rada chodievam.

Študovala si na bratislavskej VŠVU, na Katedre fotografie a nových médií. Prečo práve fotografia? Ako si sa dostala k fotografovaniu?

Ako malá som dostala foťák a začala fotiť. Uvedomila som si, že ma to strašne baví a že sa o fotografii chcem dozvedieť viac. Zapísala som sa v Novom Sade na kurz a začala sa učiť. Po nejakom čase som si uvedomila, čo všetko môžem cez fotografiu interpretovať a povedať.  Som nesmierne rada, že som išla na prijímačky práve v roku 2000 na VŠVU, veľmi si vážim svojich spolužiakov, strávila som s nimi krásne roky. Všetci sme boli odlišní, čo bolo dobré, lebo sme sa navzájom dopĺňali. Študovala som fotografiu u profesorky Miloty Havránkovej, čo bol ateliér otvorený pre rôzne obsahové vizuálne hry vo fotografii. Mohli sme veci skúšať, kombinovať fotografiu s inými médiami, materiálmi...  Prístup k fotografii profesorky Miloty Havránkovej  bol pre mňa veľmi inšpirujúci. Učila nás od začiatku byť samým sebou nielen vo fotografii, ale aj v živote.

Čo ťa na fotke najviac fascinuje...

Fascinuje ma niekoľko aspektov. Napríklad, že žijeme v dobe, v ktorej sa fotografia neustále vyvíja a stále dostáva novu podobu. Je neuveriteľné, koľko možností interpretácie núka divákovi  fotografia. Fascinuje ma aj to, ako môže byť fotografia úprimná a priama. A ako je ťažké urobiť silnú fotografiu po vizuálnej, ale aj obsahovej stránke.

kupele.jpg

Tento rok si mala v Bratislave dve samostatné výstavy- Ružové tiene a Zóny. V Ružových tieňoch znázorňuješ ilúziu priestoru, v Zónach si sa zameriavala na prázdne opustené priestory. Prečo priestor?

Priestor vnímam ako neoddeliteľnú súčasť človeka. V priestoroch, ktoré fotím,hľadám iné znamenia a príbehy. Zaujíma ma vplyv človeka na priestor a naopak. Priestor je pre mňa pulzujúci organizmus, ale aj zrkadlo spoločnosti, v ktorej žijeme. Snažím sa vytvoriť obrazové správy svojho vnútorného uvažovania o miestach, do ktorých si metaforicky dosadzujem vybrané témy. Zaujímam sa o štruktúry mesta, o urbanistické plány miest a makety a hľadám v mestách priestory, ktoré sú prázdne či vyprázdnené.

Aké to boli výstavy?

Posledné dve výstavy riešili podobnú problematiku, ale boli úplne odlišné. V Ružových tieňoch som poukázala na priestor, ktorý je sám o sebe jedna veľká ilúzia a ktorý diváka priamo manipuluje.  Fascinoval ma kvôli neustálej zmene, ktorá sa tam diala, všetko bolo umelé a vzdialené od života obyčajného človeka. Cyklus fotografií vznikol počas roku 2008 vo filmových štúdiách, v ktorých sa nakrúca televízny seriál Ordinácia v ružovej záhrade  a zaoberá sa priestorom, ktorý čaká na svoje využitie. Priestorom, ktorý je nejasný, ktorý v sebe nesie veľa otázok a metafor. Fotografie neznázorňujú postavy v priestore, ale ich obsahom je kulisa, atmosféra sveta a ilúzie televízneho seriálu. Výstava Zóny  poukazovala na moje osobne „zóny" vo fotografii aj v živote. Bola to výstava, ktorá prezentovala výber prác za posledné štyri roky.  Fotografovala som prázdny priestor bratislavskej plavárne Centrál /Swimming pool, 2006/ a exteriér záhradného kina Hviezda /Cinema, 2008/ tesne pred ich zbúraním. Niekoľko rokov fotografujem „diery" v Bratislave a posledné dva roky som zachytávala premeny seba v priestore a zmenu osobného priestoru.

tiene.jpg

tiene2.jpg

Neplánuješ sa venovať aj iným témam? Neláka ťa napríklad módna fotografia alebo portréty?

Nechávam to otvorené. Portrét vo fotografii ma vždy fascinoval a mám k nemu veľký rešpekt. Fotografujem aj portréty a som šťastná, keď je spolupráca medzi mnou a portrétovaným inšpiratívna a keď som spokojná s výsledkom. Strašne rada si spomínam na to, ako ma oslovil Kasioboy ( Pino/PPE). Snažila som sa v portréte nájsť prepojenie  medzi jeho novou identitou v hudbe a jeho osobnosťou. Bolo to krásne fotenie a myslím si, že sa portrét vydaril.

Ako vnímaš súčasnú fotografiu na Slovensku a v Srbsku? Sleduješ to? Dá sa to porovnať?

Fotografia v Srbsku a na Slovensku sa odlišuje v mnohých faktoroch. Silná tradícia, ktorá bola vo fotografii na Slovensku a v Česku, v Srbsku nebola. Ďalší faktor, ktorý znemožnil rýchlejší vývoj fotografie je práve spojený so štúdiom fotografie. Na rozdiel od Slovenska, v Srbsku sa fotografia do konca 90. rokov mohla študovať len v Belehrade v rámci štúdia kamery. Okolo roku 1998 sa otvorila súkromná vysoká škola, ktorá umožnila študovať fotografiu. Po roku 2000 sa podmienky zmenili a teraz sa fotografia v Srbsku študuje v Novom Sade a v Belehrade na dvoch vysokých školách . V posledných rokoch práve absolventi týchto škôl reprezentujú súčasnú fotografiu v Srbsku ako fotografiu, ktorá obsahovo rieši veľmi aktuálne témy v súčasnej fotografii a je úzko prepojená so súčasnými tendenciami fotografie. Samozrejme, spoločensko-politický ako aj kultúrny aspekt slovenskej a srbskej fotografie je rozdielny.

Tvoj manžel Ján Triaška pochádza tiež zo Srbska, našli ste sa paradoxne až v Bratislave. Náhoda?

Áno, bola to úplná náhoda, pretože sme sa zoznámili na autobusovej stanice v Novom Sade a cestovali sme spolu do Bratislavy. Bolo to v auguste 1999. Jan prišiel na Slovensko hneď ako sa skončilo bombardovanie v Srbsku. Prestúpil z Akadémie Umenia v Novom Sade na VŠVU na katedru maľby.

Ján je výtvarník. Ako vyzerá spolužitie dvoch umelcov?

Pre mňa je to niečo úplne prirodzené a normálne. Máme pre seba porozumenie, vieme pochopiť jeden druhého keď sme dlho v ateliéri a nie doma. Tiež si nemusíme niektoré veci zbytočne vysvetľovať. Spolu sa rozprávame o nových projektoch, konzultujeme. Ja si zase neviem predstaviť, ako by to vyzeralo, keby Ján nebol výtvarník...

 

Pôsobíš ako asistentka na katedre Fotografie a Nových médií na VŠVU, externe pracuješ aj v Divadelnom ústave. Dá sa na Slovensku uživiť z umeleckej činnosti?

Z umeleckých činností sa na Slovensku dá ťažko uživiť. Musíme dúfať, že sa situácia zmení. Na druhej strane som spokojná, pretože popri práci máme čas aj na voľnú tvorbu a ten čas je veľmi dôležitý a vzácny.

Na Slovensku žiješ už relatívne dlho. Neuvažovala si niekedy o návrate do Srbska?

Áno, uvažovala som, ale okolnosti mi samé ukazovali, že asi zostanem v Bratislave, čo sa aj stalo a som tu spokojná.

Na rodnú krajinu si ale nezabudla, po skončení VŠVU si dokonca istý čas venovala aj rozvojovej pomoci v Srbsku. Čo ťa k tomu viedlo?

Bolo to pre mňa obdobie, keď som potrebovala zmenu. Na chvíľu sa vzdialiť od umenia. Cítila som, že potrebujem skúsiť niečo iné a byť viac v kontakte so Srbskom. Obrovskou motiváciou a inšpiráciou bolo pre mňa to, že som mohla pomôcť ľuďom, ktorých mentalitu som dôverne poznala a využiť svoje skúsenosti zo života na Slovensku. Okrem pracovných skúseností, ktoré som získala, som si vtedy uvědomila aj veľa veci o sebe a o krajine, z ktorej pochádzam.

Máš trojročnú  dcéru Lotu, ktorá od mala vyrastá v Bratislave. Má kontakt aj so srbskou kultúrou?

Lota ma pravidelný kontakt so Srbskom. Ja sa s ňou od narodenia rozprávam po srbsky a Ján po slovensky a som rada, že Lota rozpráva plynule oboma jazykmi. Často trávime čas v Srbsku, snažím sa Lote čo najviac priblížiť túto krajinu.

Na čom momentálne pracuješ?

Bola som oslovená fotografovať divadelné interiéry. Celé leto a jeseň som teda cestovala po Slovensku a fotografovala. Divadelné opony, hľadiská a javiská. Bola to obrovská skúsenosť, zažila som krásne chvíle na prázdnych javiskách. Okrem toho pracujem  na novom projekte, ktorý by mal byť hotový do konca roka. Bude to fotograficky spracovaný príbeh o mojej rodine, o mne, o hľadaní a udržaní identity- prostredníctvom priestoru vo fotografii.

 

vystava.jpg

foto: archív Olja Triaška Stefanovič

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Fico sa vrátil s Mečiarovým duchom

Uvoľnený premiér prevzal slovník Vladimíra Mečiara. Tvrdí, že vo voľbách bojoval s tretím sektorom.

KOMENTÁRE

Fico sa pýta, prečo by mal odísť. Nech sa páči, odpoveď

Ako sám vraví, má mimoriadne rozviazané ruky a cíti sa teraz úplne slobodne.

TECH

Ukázali, čo by ste zažili pri jazde hyperloopom z Bratislavy do Viedne

Jej vplyv na telo je stále len hypotézou.


Už ste čítali?