Michal Hvorecký: Väčšina kritikov u nás ma úprimne nenávidí

Autor: Jana Šlinská | 30.7.2010 o 8:59 | (upravené 30.7.2010 o 10:07) Karma článku: 12,10 | Prečítané:  4691x

Písať začal, keď mal pätnásť a doteraz s tým neprestal. V živote vystriedal množstvo povolaní, no písania sa nevzdal. Na konte má štyri romány, dve zbierky poviedok a jeden výber publicistických textov. A pocit, že ho slovenskí kritici nenávidia. Spisovateľ Michal Hvorecký.

Foto: Lukas GanstererFoto: Lukas Gansterer

Debutoval si zbierkou Silný pocit čistoty, odvtedy prešlo dvanásť rokov. Aké si mal vtedy predstavy? Naplnili sa?

Predstavy boli mnohonásobne prekonané. Splnili sa mi viaceré sny. Dlho som nerátal s tým, že budem publikovaný autor, písal som hlavne pre seba, pre blízkych a občas som niečo vydal v obskúrnom fanzine. Keď som začínal, bol som tínedžer, vydavateľstvá a literárny trh som poznal len ako čitateľ. Vyšiel som z bratislavskej klubovej subkultúry, ktorá mi je dodnes blízka. Prvú knihu som vydal dosť skoro a odvtedy žijem naplno vo svete kníh.

Kedy si začal písať? Kto ťa k písaniu priviedol?

Určite ma ovplyvnila rodina, z ktorej pochádzam, knihy v našej knižnici, vášeň k čítaniu. Navyše môj otec a starý otec písali knihy, aj keď odborné, jeden o ekonomike a druhý o informatike, obaja boli profesori, pôsobili v akademickom prostredí. Keď som mal pätnásť, začal som spontánne písať tiež a doteraz som s tým neprestal.

Čo bolo tvojím motívom nenechať si texty len pre seba, ale ísť s kožou na trh?

Prehováral ma na to Egon Bondy aj ďalší priatelia, ktorým som dal prvé rukopisy. Vždy som chcel rozprávať príbehy a písanie som chápal ako komunikáciu, ktorá potrebuje adresáta. Bondy obchádzal slovenských vydavateľov s rukopisom Silného pocitu čistoty, ale nepochodil, podarilo sa to až o pár rokov neskôr.

Aké je to byť začínajúcim mladým spisovateľom na Slovensku? Čo všetko ťa postretlo v začiatkoch?

To by bolo na knihu!Každopádne veľmi skoro som pochopil, že v tejto krajine človek musí v knižnej brandži všetko robiť sám, inak to nebude stáť za veľa. Takže už od druhej knihy Lovci & zberači som dohliadal na grafický dizajn, typografiu aj na organizovanie turné a vyberal som si spolupracovníkov, ktorým som dôveroval a ktorých tvorbu mám rád. To ma priviedlo k ľuďom ako Tibor Holoda, Mikina Dimunova, Shooty alebo Zden Hlinka. Vtedy ma podporovalo Rádio Ragtime, dnes je to Rádio FM, čiže sčasti tí istí ľudia. Jednoducho, od začiatku som si zvykol žiť a pracovať v malomestských bratislavských pomeroch.

Rok 2010. Máš na konte dve zbierky poviedok, štyri romány a jeden výber publicistických textov. Veľa? Málo?

Možno mohlo byť o jednu knihu menej. Ale neľutujem nič. Skôr sa pozerám dopredu.

Zrejme sa neživíš iba literatúrou...

Vystriedal som v živote už také množstvo povolaní, že sa mi to ani nechce veriť. Prvé bolo pomocný kuchár v reštaurácii vo švédskom obchode s nábytkom. Robil som aj sekretárku, umýval som riady, predával som v supermarkete, lepil som po meste plagáty pre undergroundový klub... Na vysokú školu som šiel neskôr ako moji rovesníci, pretože som potreboval trocha dozrieť. Dnes sa živím hlavne textovou komunikáciou pre firmy, píšem PR materiály, alebo klientom radím, ako textovo komunikovať na webe a v tlačenej forme. Ale najpríjemnejšie je, keď mi v zahraničí platia honoráre za verejné literárne vystúpenia - kiež by ich bolo viac.

 

12870_175059929005_725904005_3036546_5134040_n.jpg

Foto: David Peltán

28592_400248499005_725904005_4461951_2890196_n.jpg

Foto: Zuzana Dohnalová

 

Čo je na písaní najťažšie?

Písať nie je vždy iba pôžitok, ale nepísať je pre mňa oveľa horšie.

Tebe, ako jednému z mála mladých slovenských autorov, vychádzajú preklady kníh, absolvoval si aj zahraničné čítačky. Ako funguje tento proces? A prečo práve Nemecko?

Keď sa to celé začalo, najväčšiu zásluhu na tom mal môj nemecký prekladateľ Mirko Kraetsch. On ma podporoval už od prvej knihy a pokúšal sa ju presadiť. Trvalo niekoľko rokov, kým vôbec vydal prvú poviedku v časopise a neskôr úryvok v antológii. Pomohlo aj to, že si ma na jednej berlínskej čítačke všimol vplyvný literárny agent. Nemecko a Rakúsko sú totiž krajinami, kde momentálne silnie záujem o literatúry zo strednej a východnej Európy, inde je to skôr výnimočné. Cez neho som sa dostal k vydavateľstvu Tropen Verlag, ktoré neskôr sfúzovalo so slávnou značkou Klett-Cotta. Moji dvaja mladí vydavatelia a teraz už aj blízki priatelia sú dnes šéfredaktormi vydavateľstva, ktoré nedávno oslávilo tristopäťdesiat rokov existencie. Je to radosť spolupracovať s takou renomovanou a pritom inovatívnou značkou. Oni pre mňa organizujú aj promo a väčšinu čítačiek v nemecky hovoriacich krajinách.

Niektorí literárni kritici ťa označujú ako komerčného, pričom to myslia skôr v negatívnejšom zmysle slova. Ako prijímaš kritiku?

Vážim si každý názor. Aj na Dunaj už vyšli oslavné aj zdrvujúce recenzie a tak je to v mojom prípade od začiatku a neočakávam, že by sa to zmenilo. No slovo komerčné ma v týchto súvislostiach vytáča. Naša kritika nerozlišuje medzi „komerčné" a „komerčne úspešné". To je podľa mňa obrovský rozdiel. Moje knihy sa celkom dobre predávajú, preto sú pre mnohých automaticky zlé. Pritom z finačného hľadiska sú u nás honoráre naozaj symbolické. Keby mi šlo v prvom rade o zarábanie peňazí, tak sa už desať rokov nevenujem literatúre.

Je rozdiel vo vnímaní tvojich diel u nás a v zahraničí?

Určite. Pri mnohých recenziách na Slovensku mám pocit, že sa samotnej knihe venujú až v poslednom rade. Väčšinou sa to začína tirádou proti reklame a marketingu mojich kníh. Na tom sa vždy s vydavateľom mimoriadne zabávame, pretože u Marenčina je reklamný rozpočet na jeden titul väčšinou čistá nula. V nemecky hovoriacom prostredí ma nik osobne nepozná, preto sa hodnotí iba text. Tak by to malo byť vlastne vždy, ale jednoducho nie je. Priazeň kritiky som nezískal, ale čitateľov, myslím, do istej miery áno. Mojej novej knihy sa za dva mesiace predalo dvetisíc výtlačkov, čo sa mi nikdy dosiaľ nepodarilo.

Hlavná postava nového románu Dunaj v Amerike pracuje na lodi. Ty si strávil istý čas podobnou prácou. Do akej miery je román autobiografický?

Do značnej miery vychádza z mojich vlastných zážitkov. Dve sezóny som sa plavil po Dunaji a pracoval som pre jednu americkú cestovku. Bez tejto skúsenosti by som román napísať nevedel. Ale hlavný hrdina Martin Roy nie som ja, hoci je v ňom iste veľa zo mňa. Mona je zasa súhrnom tých najhorších ženských vlastností, ktoré som v živote spoznal.

Ako dlho si na ňom pracoval?

Dva roky.

Dunaj v Amerike je spojením cestopisu, mystery a príbehu lásky...

To je presné označenie. No chcel som, aby tri žánre pôsobili jednotne. Aj preto som si zvolil jednu loď, jednu rieku a jednu plavbu počas dvadsiatich dní.

V čom je tento román iný ako predošlé?

Kniha je aj pre mňa naozaj iná, ale či aj pre iných, to musia posúdiť oni. Je pokusom o klasickejšiu epiku, o silné rozprávačstvo. Chcel som si vyskúšať niečo nové.

V záverečnej fáze si spolu s editorkou Janou Cvikovou škrtol z rukopisu okolo 200 strán. Bol to dobrý nápad?

Podľa mňa áno. No hodnotenie prenechám iným. Koho zaujíma editorská práca, nájde text o tejto spolupráci na mojom webe.

Čím môže niekoho fascinovať Dunaj natoľko, že o ňom napíše román?

Ja Dunaj milujem od detstva. Strávil som pri ňom aj na ňom veľmi veľa času. Keď som o projekte uvažoval, mal som obavu, že sa pozriem do knižnice, nájdem päťdesiat románov s tou istou trasou a odradí ma to. Zistil som však presný opak. Cítil som nevyužitý potenciál. Dunaj je epická rieka.

V denníku SME vyšla po vydaní knihy recenzia od Tomáša Prokopčáka s titulkom „Hvorecký napísal výbornú knihu. Konečne", ktorou ako keby odpísal celú tvoju doterajšiu tvorbu...

Je to jeho názor, má naň právo. Vážim si, že Dunaj pochválil. Väčšina kritikov u nás ma úprimne nenávidí :)

Okrem písania prózy sa venuješ aj publicistike, často aj politickým témam. Aký je tvoj názor na angažovanie sa rôznych umelcov v kampaniach politických strán?

Ja som podporil iba pani Radičovú v prezidentských voľbách, pretože bola nadstraníckou kandidátkou. Vytvoril som pre ňu s priateľmi dosť veľkú netovú kampaň Moja prezidentka. Urobil som to zadarmo, respektíve ma to aj stálo vlastné peniaze, ale neľutujem. A som hrdý, že sa o rok neskôr stala prvou Slovenkou-premiérkou. Nevylučujem, že také dačo ešte niekedy urobím, ak na to budem mať čas a chuť. Dobrovoľníctvo je mi blízke. Som zvyknutý investovať do kultivácie prostredia vlastné peniaze.

Patríš medzi zakladateľov jedinečného festivalu Wilsonic. Ako vznikla táto spolupráca?

Hudobný festival Wilsonic sme s Tiborom Holodom založili v roku 2000, pretože nič také u nás nebolo. S podujatím som intenzívne spolupracoval tri roky a potom som už bol len jeho najväčším fanúšikom a pomáhal som s PR. Po desiatich rokoch sa Wilsonic Tiborovou zásluhou etabloval ako jeden z najlepších festivalov u nás a som na svoje dieťa hrdý. Písanie ma dnes veľmi vyťažuje, takže iné aktivity museli ísť bokom. Strážim si svoj čas.

Wilsonic sa tento rok neuskutočnil. V čom bol problém?

Vždy týždeň pred festivalom som zistil, koľko mám kamarátov. Väčšina z nich sa mi ozývala iba raz za rok, keď chceli lístky zadarmo. Pauzu festivalu spôsobila kríza, malý počet platiacich divákov a odchod sponzorov. No dúfam, že sa Wilsonic opäť o rok vráti zmenený a ešte lepší ako predtým.

Zrejme nepatríš medzi klasických hudobných konzumentov. Čo počúvaš?

Všeličo, od opery až po techno. Napríklad tento týždeň som bol na koncerte CocoRosie a cez víkend sa chystám na vystúpenie známeho mexického tenora. Hudba je popri literatúre moje najmilšie umenie.

29092_394746259005_725904005_4312854_5038145_n.jpg

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Súboj v koalícii Danko rozpútal a aj naň doplatil

Šéf SNS zváži odchod z politiky. Politológ hovorí, že predvídateľnosť jeho krokov sa stále znižuje.

KOMENTÁRE

Politika ako Danko nikto nechce, demokrati ani oligarchovia

Definitívny politický pád Danka sme sledovali v priamom prenose.

EKONOMIKA

Štát otočil, vyššie dôchodky zaručí len na štyri roky

Prečo novinka bude trvať len istý čas, nie je jasné.


Už ste čítali?