Lucy Hudec: Nemeriam deň veľkým pravítkom

Autor: Jana Šlinská | 11.11.2010 o 9:00 | (upravené 11.11.2010 o 15:19) Karma článku: 8,12 | Prečítané:  2683x

Miluje život, má rada všetko kreatívne. Vníma veci a svet okolo nás svojsky a to sa prejavuje aj v jej tvorbe. Talentovaná, éterická, tajomná. Aj taká je Lucy Hudec.

Kto je Lucy Hudec?

Lucy? Existuje vôbec nejaká Lucy? Človek menný a premenný, nestály, málo dospelý? Existuje vôbec? Niekedy sa mi zdá, že v rámci svojho dňa tú skutočnú Lucy ani nepoznám, náhlim sa, píšem po papieroch, naháňam myšky po stoloch a hryziem konce pasteliek...a vôbec sa nestihnem opýtať samej seba: "Ako sa vlastne máš, Lucy? Si OK? Nie si hladná?" Asi to je tá pravá Lucy Hudec, že vlastne vo svojej podstate ju tvorí veľký a neopísateľný svet iných vecí, iných ľudí, milovaných zvierat, milovaného art sveta. To je Lucy. Seba nepozná, no iných pozná až príliš dobre.

Venuješ sa grafike, kresbe, maľbe. Kedy si v sebe objavila svoje umelecké ja?

Mám pocit, že to bolo kdesi v detstve. Vyrábali sme s bratrancami u starej mamy hlinené vázičky a ja som stále niečo kreslila. Pamätám si, že som raz nakreslila domček s veľkou červenou strechou a moja milovaná madre povedala, že je to hrozne pekný dom. Milujem umenie hlavne kvôli mamkiným milosrdným klamstvám, ktorými ma s láskou od malička kŕmila- o tom, že pekne, krásne a nádherne kreslím. Uverila som jej a verím jej dodnes. Potom vďaka tomu, že ma vždy podporila, som sa prihlásila na UKF v Nitre a vyštudovala som výtvarnú spolu s anglickým jazykom. Tuším som na talentovkách skončila posledná. S odretými ušami som sa ale na školu prebojovala (zachránila ma tá angličtina, veru) a pustila som sa do boja s akademickou pôdou. Vo vlastnom svete. S ceruzkami a čistým skicárom. A to mi ostalo dodnes.

Ako si zvládala boj so školským systémom?

Systémom? Mám pocit, že každý, kto vyštudoval vysokú školu, často pocítil aj nesystém. Bežať kilometre cez mesto, aby sa človek dostal na konkrétnu katedru, kde je konkrétna prednáška. Ale iný, mne nevyhovujúci systém, som nepocítila. Hneval ma nedostatok literatúry a kníh, neprišla som na chuť zbieraniu kreditov, ale budiž. Nakoľko som každý deň cestovala 60 kilometrov domov, študentského života som si veľmi neužila. Ja sa rada učím a vždy som sa učila, takže moje štúdium bolo intenzívne a naozaj dokonale systematické. Áno, som puntičkár a workoholik.

Rozvíjala škola aj reálne tvoje schopnosti?

Čo sa týka počítačovej grafiky, to vôbec. Vtedy som ani nevedela, že existuje photoshop. Ostatným veciam, tým, ktoré súviseli s umením, som sa venovala najviac ako sa dalo.

Každý umelec nejako začína, možno niekam smeruje, posúva sa... Hoci ty sa za umelca nepovažuješ, ako sa spätne pozeráš na svoj vývoj?

Ja robím od malička okrem sochy všetko. Zabŕdla som do textilu, veľa som šila a navrhovala si veci. Veľa som maľovala, kreslila. Mám rada kreatívne materiály ako plsť, korálky, nite, vlnu. Ale úchylná som na papier. Mám doma x druhov grafických, na ktoré tlačím, na ktoré sa chodím pozerať, bločky, skicáre s papiermi rôznej gramáže. To je fajn. Lepšie ako vegánska čokoláda, ktorá je mimochodom veľkým Lucy zvodcom. A na vývoj sa nedívam, ja som stále totiž vo vývoji a možno niekedy na dôchodku si budem v duchu pripomínať, čím všetkým som prešla.

lucy9.jpg

 

lucy2.jpg

Ženy na tvojich obrazoch sú zároveň tvojimi múzami. Ako k nim prichádzaš? Či ony k tebe?

Myslím, že tie múzy si ma vždy našli a možno ešte aj nájdu. Keď som sa začala venovať portrétnej art grafike, oslovila som obyčajné žienky, ktoré mali chuť stať sa tak trochu večnými. Visieť u cudzích ľudí v bytoch, domoch a pritom existovať reálne. Byť. Každá totiž bola hrozne zvedavá, čo sa z nej stane, kým vlastne bude. Veľa som sa vtedy naučila. V grafike som samouk, vlastne photoshop nepoznám, ale našla som to, čo potrebujem a to mi stačí. Nie som teda umelec, ani sa za neho nepovažujem. Nakoľko nám slabé znalosti s médiom, ktoré používam, som len obyčajný amatér. Ale amatér nadšený a šťastný. A tak kráčam, učím sa, strihám, režem, upravujem kontrast a sem tam sa aj najem.

Za každou ženou je príbeh a životný osud. Sú reálne, niečím inšpirované alebo ich vytvorila tvoja fantázia?

Všetky „moje" ženy sú reálne, príbehy sú vymyslené. No stalo sa, že boli tak dobre vymyslené, až sa stali reálnymi. Verím na veci medzi nebom a zemou a na svoj šiesty zmysel listovať v ľudských dušiach, ak mi to dovolia, potom sa to stane. Jedna náhoda k druhej a vznikne z toho taký zvláštny- iný- pravdivý svet obyčajného človeka.

Aká je teda podľa teba ľudská duša?

Závisí podľa toho, čo si v sebe duša nesie- väčšinou sú do modra, niektoré žiarivé, niektoré tmavé, to sú najmä tie, ktoré nepáchali za života veľa dobrého. Tie svetlé sú fajn, často z nich ide príjemný chlad a mne osobne voňajú. Tie, ktoré sú tmavé, niekedy dusia a dokonca tak zvláštne páchnu. Ale to hovorím o tých dušiach, ktoré asi bežný človek nevníma. Ak sa budeme baviť v metaforách, tak ľudská duša, tá živá, je obrovská truhlica a podľa toho, čím ju plníme, bude mať tá truhlica hodnotu.

Čím plníš svoju truhlicu?

Truhlicu tú svoju plním sklíčkami,ktoré odrážajú dni, okamihy, pohľady, aby som si ich vo chvíľach nie najlepších pripomenula. Potom si tam ukladám chĺpky zo psíkov, ktorým som ja a môj R. pomohla, je tam veľa obrázkov zvieratiek, lepiaca páska, ktorou si zalepím oči, ak zrovna nechcem vidieť pravdu (o iných i o sebe samej). Okrem iného je tam aj pravítko, ktorým meriam ľudí a ich lásku. No je hrozne dlhé, nekonečné, preto je na boku tej truhlice vyrezaná diera- pre to pravítko. Dokonca je tam malé zrkadlo, ktorým sa dívam na svoju dušu. Poslednú dobu je trochu zaprášené. Nájdete tam aj farebné nite, ktorými k sebe uväzujem ľudí,  ktorých mám rada a nožničky, ktoré používam v prípade, že tí ľudia už so mnou už nechcú byť.

lucy4.jpg

 

lucy3.jpg

 

lucy5.jpg

lucy11.jpg

Akým spôsobom tvoríš?

Joj, komplikovaným. Ale musí byť pri tom káva. A dobre sa mi tvorí, keď je môj R. doma. Máme vedľa seba počítače. Mám rada, keď už naše štyri chlpaté deti spia na svojich pelechoch a ja sa nadýchnem, pustím niečo do ucha (napr.http://www.youtube.com/watch?v=XwT2iiKeg1g&list=QL&playnext=1) a tvorím. Vtedy sa človeka zmocní sladký pokoj. Mám to rada.

Tvoje fotky- často sú to autoportréty. Prečo?

Pretože vždy sa ksichtím tak, ako si to obrázok a myšlienka vyžaduje. A hlavne od samej seba nemusím pýtať autorské práva.

lucy12.jpg

 

lucy15.jpg

 

lucy16.jpg

 

Kedy ťa najčastejšie kope múza?

Myslím, že ma kope stále . Momentálne premýšľam nad x vecami, ktoré musím dokončiť, keď sa vrátim domov. Ešte ale musím navariť. Aj to je obľúbená kreatívna činnosť, pri ktorej rada so svojimi múzami debatujem.

Čo ťa inšpiruje?

Úplne všetko. Ako vravím, od varenia po suché lístie pod našou višňou. Od lásky až po krutosti páchané na zvieratách. Niečo ma teší, niečo ma bolí. Ale to je život a všetko treba ukázať. Všetko treba spracovať.

Aj tvoja práca sa už stala inšpiráciou pre iných. Ako sa pozeráš na to, keď si niekto „požičia" tvoj motív, inšpiruje sa alebo ťa jednoducho bez hanby vykradne? Ako to riešiš?

Neviem, či som pre ľudí inšpiráciou, to si nedovolím tvrdiť. Kreativita je veľmi tenký ľad a pokiaľ niekoho inšpirujem svojou prácou a ten dotyčný človek do tej myšlienky vloží to svoje vlastné, nemám nič proti. Ostatne, každý z nás sa niečím inšpiroval a inšpiruje. Len to vždy musí autor posunúť do vlastnej roviny, k vlastnému ja. A možno mám šťastie, pretože skutočnú vykrádačku som zažila raz a riešila som to s daným autorom. Ak je rozumný, pochopí.

lucy17.jpg

 

lucy18.jpg

 

lucy19.jpg

Ľudia vnímajú tvoj Mad World, ktorým prezentuješ svoje umelecké ja. Vráťme sa však trocha na zem- čo ťa živí? Máš normálne zamestnanie?

Pracujem ako HR generalist v jednej zahraničnej spoločnosti. Je tu 40 zamestnancov, polovica z toho je výrobných operátorov, čo znamená riešiť ich potreby, nálady- dobré a zlé, ich stravu, ich dopravu, veľa dokumentov, pracovných zmlúv, dodatkov, pokarhaní disciplíny. Ďalej sa stretávam s rôznymi potrebami nášho šikmookého manažmentu. Mám rada tú prácu, lebo ma každý deň veľa naučí. Človek musí aj jesť a bývať a tak ďakujem svojej práci, že mi dovolí mať tento, v dnešnej dobe, luxus.

Aký je bežný deň Lucy Hudec?

Bežný deň?  Ráno vstaneme, vypustíme deti von (traja chlpáči búvajú v domčeku, najmenší a najodvážnejší v prístavbe, ktorá je pri dome). Ešte rýchlo povysávam Dastyho chlpy, on je z nich všetkých najchlpatejší a ja som hrozné úchylná na poriadok. Lucy sa neskôr umyje, oblečie. R. nachystá raňajky, aj pre Lucy aj pre deti. A frčíme do práce. Vraciame sa domov neskoro večer. Ešte potešíme deti, zahádžeme paličky, nakŕmime, najeme sa konečne aj my dvaja dvojnohí. A potom môžem tvoriť, aspoň niečo, aspoň chvíľu, iba tak pre radosť. Je to náročné. Ale som vďačná za drobné milé denné potešenia. Úsmevy. Teplú polievku. Nemeriam deň veľkým pravítkom, stačí útle malé miniatúrne.

 

Koľko času tráviš s hlavou v oblakoch?

Stále.

Si známa taktiež svojou láskou k zvieratám, pomáhaš opusteným psíkom, si vegánka...

S mojim R. sme vegáni. Nechcem veľmi túto tému rozoberať, pretože sa stretávame prevažne len s rozčúlenými pohľadmi, úškľabkami a akousi divnou netoleranciou. No stále vravím, že  „môžeš si vybrať, čo budeš jesť":

lucyvege.jpg

A kto by chcel vedieť dôvod, prečo veľa ľudí odmieta konzumovať živočíšne produkty- odporúčam film Earthlings http://www.youtube.com/watch?v=yW3gunMSCu4

Nerada ľuďom dokazujem slovne čo jeme, ako žijeme. Máme sa dobre, sme sýti a spokojní... Okrem toho všetkého pomáhame chlpáčom ako sa dá. Máme doma štyroch (Leo, Lucy, Dasty a najmenší Morisson) Sú to naše najdrahšie poklady. Našou domácnosťou prešlo aj pár šteniatok, ktoré nás ocikali, okakali a šup do nových rodín. Majú sa fajn a to nás teší. Radi pomáhame, radi vidíme psí úsmev.

 

V čo veríš?


Verím v silu sebalásky,

maľujem steny zeleno

U dverí stojí nezvaný hosť

"Zbohom" ticho zaznelo...

...

Rovnaké rameno nás spája,

či rieka tečie

či breh s brehom

spáva

A navzájom si hovoria slová útechy.

Či živý a či mŕtvy

Spieva nám rovnaký Boh

Či veríš, či nie...

Ktosi narazil na ostrý roh,

A tak prezraď mu či chceš byť spasený

a či kríž si cudzí nesieš...

 


lucy6.jpg

 

Foto: archív L.H.

Lucy nájdete tu:

http://www.sashe.sk/LucyHudec

http://elleestfou.blogspot.com/

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Svätá vojna v českej politike. Ako Okamura bojuje o voličov

Má japonský pôvod, tak predsa nemôže byť rasista. Podľa Tomia Okamuru každý moslim sníva o násilnom džiháde.

KOMENTÁRE

Kotlebova dymová clona zakrýva väčší útok

ĽSNS sa chystá zabrať stovky miest naprieč župami.

SVET

Katalánci majú čas do štvrtka. Španieli ich už zatýkajú

Dvaja aktivisti skončili pre referendum za mrežami.


Už ste čítali?